Rozšírenie: južná Európa, juhozápadná Ázia, severná Afrika
Karapax: 30 cm
Čeľaď: korytnačkovité - Testudinidae

Testudo graeca sa zafarbením a vzhľadom veľmi podobá na Testudo hermanni, preto si ich ľudia často zamieňajú. Testudo graeca má rohovinové výrastky na zadných stehnách, nepárny nadchvostový štítok (scutum spracaudalia), chvost bez rohovinového tŕňa. Je masívna, má vrúbkovaný karapax, ktorý je väčšinou žltohnedý, buď s čiernou kresbou, alebo bez nej.
Obľubuje suché, krovinaté, kamenisté miesta.
Potravu sú listy, rôzne druhy rastlín, ale žerie aj saranče, chrobáky, slimáky, dážďovky a podobne ako Testudo hermanni aj výkaly.
Zo zimného spánku sa prebúdza v apríli, kedy sa aj pári. Koncom júna alebo začiatkom júla samička znáša v troch znáškach 4 až 11 vajec. Mláďatá sa liahnu v septembri až októbri. Inkubačné obdobie je 78 - 81 dní. V chladnejších oblastiach sa liahnutie predĺži, ba mláďatá sa môžu vyliahnuť až nasledujúcu jar. Dospievajú vo veku 12 - 14 rokov.
Dožíva sa 90 až 100 rokov, ale žili aj jedince staré asi 120 rokov. Počas vojny tento druh dovážali do strednej Európy ako potrava; ľudia ich však nejedli, ale chovali ich pre potešenie. V Grécku nie sú obľúbené, pretože pustošia polia a záhrady.
Chov v zajatí a potrava sú totožné ako pri Testudo hermanni.
Testudo graeca je chúlostivejšia na zimu.
Korytnačka žltohnedá, ktorú sme chovali voľne v záhrade bola mimoriadne prítulná, reagovala na svoje meno a medzi jej najobľúbenejšie jedlá patrili varené hovädzie mäso a žemľa namočená v mlieku. 

Korytnačka stepná - Agrionemys horsfieldii

Rozšírenie: Rusko vo východnej oblasti Kaspického mora a Turkménaka, Irán, Afganistan a severná
časť východného Pakistanu.

Karapax: 20 cm

 Karapax je takmer kruhovitý, pomerne nízky, v strede plochejší. Má žltkasté alebo hnedasté sfarbenie 
 a pokrývajú ho čierne škvrny.Predné aj zadné končatiny majú štyri prsty. Chvost samcov je dlhší ako samíc.
 Obýva piesočnaté aj hlinité pustatny, Vystupuje až
 do výšky 1200 m nad morom. Zriedkavo obývajú polia a sady.V júni, keď zelené rastliny uschýnajá,
 korytnačka stepná upadá do letného spánku, ktorý obyčajne prechádza do zimného. Zobúca sa v marci a
 počas niektorých dní sa pári. Samičky znášajú od apríla do júna v dvoch až troch znáškach 2-7 oválnych
 bielich vajec. Mladé samice znášajú iba 2-3 vajcia. Inkubačné obdobie je 80- 110 dní. Mláďatá prezimujú v
 zemi a objavujú sa na jar budúceho roku. Pohlavnú zrelosť dotanú vo veku 10 rokov. Živí sa rozličnými bylinami, 
 poľnohospodárskymi plodinami, ale aj rastlinami jedovatými pre dobytok, chrobákmi, vtáčik trusom, kosťami
 zvierat a pod. Pije nielensladkú vodu, ale aj slanú. Jej mäso sa vraj podobá kuraciemu a vo Francúzku patrím
 medzi pochúťky. 
 Aktívna je cez deň. Chováme ju v teráriu pri teplote 25 ^oC- 30 ^oC. Pretože harbe a dobre sa šplhá , v teráriu by
 malo byť 15- 25 cm vrstva piesku alebo vhodne upravené brlohy. Vo vonkajšom terárii (vo výbehu) ju môžeme 
 chovať celé leto. Pri dlhšie trvajúcich ochladeniachju premiestňujeme dnu, pretože je chúlostivá na chlad a
 vlhko. V zajatí je takmer bylinožravá, žerie šalát, púpavu (najmä kvet), rajčiny, uhorky, a iné druhy ovocia a 
 zeleniny. Zazimúva sa. Jej odchov bol viackrát úspešný.

Korytnačka močiarna alebo korytnačka bahenná (Emys orbicularis) žije v sladkých a brakických vodách stojatých alebo mierne tečúcich. Vyskytuje sa v južnej Europe, Severnej Afrike, západnej Azii a na východ jej areál rozšírenia zasahuje až po Aralské jazero. Ďalej žije v teplejších oblastiach strednej Európy, kde sa severne vyskytuje až po Poľsko. V severných oblastiach výskytu je všade chránená. V Nemecku je v červenej knihe uvádzaná ako druh ohrozený vyhynutím. V rakúskej červenej knihe ako druh, ktorého existencia je možná len pri neustálej introdukcii. V Poľsku je vedená ako kriticky ohrozený druh. V našej červenej knihe je taktiež uvádzaná v kategórii kriticky ohrozený druh, ktorého ďalšie prežitie je pri neustálom pôsobení faktorov ohrozenia nepravdepodobné.

Naše pôvodné populácie korytnačky bahennej boli viazané na Východoslovenskú nížinu a niektoré lokality na južnom Slovensku, Záhorskej nížine a na južnej Morave. Pravdepodobné jediná pravidelne sa rozmnožujúca populácia bola doteraz v Národnej prírodnej rezervácii Tajba pri Strede nad Bodrogom.

V prvej polovici 20. storočia boli korytnačky pokusne vysádzané na Pardubicku a v Hluboké nad Vltavou, kde sa môžu sporadicky vyskytnúť.

Korytnačky vyhľadávajú zarastené jazerá, slepé ramena riek, väčšie bažiny, alebo melioračné kanály. Vyskytujú sa po hranicu asi 700 metrov nad morom. Cez deň sa radi slnia na spadnutých kmeňoch trčiacich z vody, alebo na kameňoch tesne pri brehu.